V roku 1963 začal v rodnej Radošine písať históriu jedného z najoriginálnejších slovenských súborov. Dramatik, textár, scénarista, herec, režisér, umelecký šéf , ale predovšetkým človek s veľkou dušou. Stanislav Štepka.

Vaša, zatiaľ najnovšia, hra je o desiatich božích prikázaniach, prečo ste si vybrali práve tento biblický námet a akým spôsobom ste sa ho rozhodli, pre vašich divákov spracovať?

Rozhodol sa viac menej režisér Ondrej Spišák, ktorému som ponúkol niekoľko tém na našu spoluprácu. Povedal, že si prečíta moje poviedky. Veľmi sa mu pozdávali a navrhol, aby sme im dali rámec desiatich božích prikázaní. A tak sme vlani, v lete nad tým celým sedeli, potom sa to začalo upravovať, prepisovať... jedným slovom, robili sme všetko pre to, aby z poviedok vzniklo aj divadlo. No a vo februári bola premiéra a dnes večer 29. repríza.

Pochádzate z neďalekej Radošiny. Máte k Hlohovcu nejaký špeciálny vzťah?

Áno, k Hlohovcu mám špeciálny vzťah. Tu som mal svoju prvú brigádu. Bolo to v závode, ktorý sa vtedy volal Mier a vyrábali sa tam skrinky na televízory. Práve tu som sa zoznámil s veľmi zaujímavými robotníkmi. Bolo to v lete 1962, mal som vtedy 18 rokov a veľmi rád spomínam na vtedajší Hlohovec a hlavne na to, že práve vtedy, sme získali striebornú medailu na majstrovstvách sveta vo futbale v Chile. Okrem toho sa Hlohovec dosť často vyskytuje aj v mojich hrách.

Je pre vás, ako pre skúseného divadelníka, veľký rozdiel hrať pred vidieckym publikom a trebárs v Bratislave, kde máte svoju stálu scénu?

Nie, ja si myslím, že diváci sú všade rovnakí a všade čakajú na čosi, čo ich osloví. A keď ich to neosloví, je to jedno, či je to v Bratislave, v Prahe, alebo v Hlohovci. No a dnes sa v Hlohovci divadlo konalo, to znamená, že sme tu mali čo povedať. My všetci sa vraciame do Hlohovca kvôli divákom.

Blíži sa Mikuláš, vianočné sviatky. Ak to nie je veľmi osobné, môžete nám prezradiť aký najkrajší darček ste kedy dostali?

Už sa ma mnohí na to pýtali... Najkrajší darček, aký som dostal bol diaprojektor, dokonca to bol jeden z prvých diaprojektorov v Radošine. Práve minulý rok som ho, priznám sa, s veľmi ťažkým srdcom daroval na jednu charitatívnu akciu. Organizátori sa nás spýtali, či by sme boli ochotní vzdať sa niečoho, čo sme dostali na Vianoce a čo nám mimoriadne prirástlo k srdcu. A tak som ho venoval na takéto dobročinné účely pre deti.   

A čo by ste  nadchádzajúcim sviatkom zaželali Hlohovčanom vy?

Aby čím menej pozerali televíziu, aby sa viac stretávali a rozprávali sa, či už  pri dobrom víne, alebo čaji. A aby si mali, a ja verím, že si budú mať, čo povedať.

Foto: www.rnd.sk