Žijú medzi nami. Denne ich stretávame na ulici a možno ani netušíme, koľkým ľudom už pomohli, zmiernili ranu osudu a urobili neľahký údel o čosi viac znesiteľný. Skromne však tvrdia, že to je zásluha mnohých, že oni sú iba prostredníkmi, len technickým článkom systému, ktorý umožňuje konať dobro. Viac nám o tomto poslaní porozprával predseda Občianskeho združenia SAMARIA - Miroslav Dzurech. 

Na začiatku býva zvyčajne nápad, myšlienka. Je to aj váš prípad?
Dá sa povedať, že u nás bola na samom začiatku obyčajná prosba. Osudy sú rôzne a tak sa stávalo, že nás oslovovali ľudia, ktorí sa dostali do núdze. Jednoducho sme sa snažili tak úplne prosto ľudsky pomôcť. Postupne ale takéto prípady pribúdali a začalo to byť čoraz zložitejšie. Je pravdou, že niečo človek zvládne aj sám, ale viac sa dá dosiahnuť iba spolu s inými ľuďmi. To, že dnes SAMARIA pôsobí v takom rozsahu je zásluha celej siete dobrovoľníkov a priaznivcov.

Neformálna pomoc teda dostala oficiálnu podobu?
Áno, založili sme občianske združenie, ale na našom zameraní sa nič nezmenilo. Neznamená to, že sa z nás stali úradníci zahrabaní v papieroch. Išlo vlastne o to, že prípady núdznych neustále pribúdali a postupne sme začali cítiť, že by mohol byť problém všetkým vyhovieť. A keďže sme už tomu venovali toľko času, energie a prostriedkov, rozhodli sme sa našu činnosť sformalizovať. Zvlášť preto, že s prosbou o podporu už oslovujeme aj rôzne podnikateľské subjekty. Odkazu, ktorý sme si predsavzali v začiatkoch, však chceme zostať verní aj naďalej. Čiže adresne, konkrétne a účinne pomáhať ľuďom v núdzi.

Pri materiálnej pomoci ma ako prvé napadne verejná zbierka. Uberáte sa touto cestou?
Nie, ale vašu reakciu úplne chápem. S takýmto postojom sa stretávam často. Vždy, keď niekde poviem, že sa venujeme charite, prvá reakcia ľudí je, že pozrú doma pivnice a donesú nám staré šatstvo. Iste, že im to nezazlievam, určite to myslia dobre. Pravda je ale taká, že z verejných zbierok je nakoniec použiteľných asi len desať percent. Organizátori majú potom zvyčajne problém, ako to kvantum vecí odviezť na skládku. Často sú to totiž z rôznych dôvodov nepoužiteľné a nenositeľné veci. Ak by ste človeku podarovali niečo také, iba by ste ho tým odsunuli na okraj spoločnosti. Darcom preto radíme: Daruj vec v takom stave, v akom by si ju aj sám s potešením prijal. Dá sa povedať, že SAMARIA je vlastne charita naopak. To znamená, že na začiatku máme núdzneho s konkrétnym menom a potrebami. Až na základe týchto požiadaviek sa mu potom snažíme hľadať pomoc.

Rozumiem, ale ako to celé funguje? Nie je to príliš komplikované a zdĺhavé?
Naopak, celý systém je v podstate veľmi jednoduchý a efektívny. Vlastne to priniesol sám život. Máme dve skupiny dobrovoľníkov. Prvá skupina nám pomáha núdznych hľadať. Sú to úplne obyčajní ľudia, ktorých by ste na ulici vôbec nespoznali, ale vedia sa okolo seba pozerať s otvorenými očami. Cítia svoju úlohu dávať nám o núdznych a ich potrebách vedieť. Vzápätí prichádza na rad druhá skupina, ktorú už kontaktujeme s jasnou požiadavkou. Napríklad, že hľadáme posteľ a dve periny. Oni sa potom pýtajú na tieto veci vo svojom okolí. Nemenej dôležití sú aj "sťahováci", ktorí nám to všetko pomáhajú dopraviť na konkrétnu adresu. Najčastejšími požiadavkami sú chladničky, práčky, sporáky, ale aj spomínané postele alebo kočíky. Oblečenie je už pritom všetkom úplnou samozrejmosťou. Týmto spôsobom dokážeme zariadiť domácnosť bežnými potrebami zhruba za týždeň.

To je pomerne rýchlo. Z vašich slov mám pocit, akoby tých vecí bolo dostatok.
V tomto zmysle našťastie žijeme v prebytkovej spoločnosti. Časť z nej si uvedomuje, že mala v živote viac šťastia ako iní a je ochotná sa podeliť. Chceme však ísť ďalej a ponúknuť núdznym aj niečo viac ako len materiálne potreby. Či už chladnička alebo práčka, to sú totiž vždy iba veci. Títo ľudia často ani nevedia aké majú práva, možnosti a na koho sa obrátiť. Snažíme sa im preto poskytnúť sociálne poradenstvo aspoň v tej najzákladnejšej forme. Tu vidím priestor pre dobrovoľníkov z radov študentov sociálnej práce či psychológie. Pravdou ale je, že núdzni, ktorých osud pritlačil k múru, sa neraz potrebujú len vyrozprávať, aby tú bolesť a krivdu zo seba nejako dostali.

A kto vlastne sú títo ľudia?
Možno sa budete čudovať, ale najväčšiu skupinu núdznych netvoria bezdomovci. Samozrejme, pomáhame aj ľuďom bez strechy nad hlavou, ale medzi najčastejšie prípady patria práve tí, o ktorých by ste to možno ani nepovedali. Predstavte si úplne bežnú štvorčlennú rodinu žijúcu v byte, na ktorý si zobrali hypotéku. Pracujúci muž, žena na materskej. On zrazu príde o zamestnanie a do toho všetkého sa im pokazí práčka. Hypotéku však treba platiť, takže na novú práčku môžu zabudnúť a sú odkázaní prať ručne. Ak navyše nemajú nikoho, kto by im pomohol, nastáva problém. Ak sa živiteľovi rodiny nepodarí čoskoro zamestnať, výpadok sa prehlbuje a dovtedy spoločensky zodpovední ľudia zrazu žijú z rúk do úst. Nie sú to ľudia, ktorí by zneužívali sociálny systém či niečiu pomoc. Naopak. Práve to je kategória, ktorá sa k tomu len ťažko priznáva, lebo stále verí, že sa o seba dokáže postarať. Ďalšou skupinou sú mladí, ktorí opustili brány detských domovov či náhradných rodín. Veľkú časť našich klientov tvoria aj opustené mamičky s deťmi.

Spomeniete si na konkrétny prípad?
Čo prípad, to ľudský príbeh. Je ich samozrejme veľa. Len v minulom roku to bola asi stovka núdznych. Podarilo sa nám napríklad pomôcť jednej rodinke z východu Slovenska. Manželia dostali prácu v automobilke pri Trnave. Ale keďže sa to zomlelo rýchlo, deti museli nechať na opačnom konci republiky. Problém bol v tom, že v sociálnom byte, ktorý dostali od mesta, nemali absolútne nič, aby mohli riadne fungovať. Situácia tak rodinu doslova roztrhla. My sme im za krátky čas domácnosť tým najnutnejším zariadili a mohli byť opäť pokope. Pred Vianocami sme zas niesli darčeky deťom, ktoré vychováva iba stará mama. Ich vlastná matka ich dala do detského domova a starká si ich zobrala k sebe. Žijú síce vo veľmi prostých podmienkach, ale bolo až dojímavé vidieť ako vzorne sa o ne babička stará. Vždy som rád, keď nám dajú o núdznych vedieť aj ľudia, ktorí nepatria medzi našich dobrovoľníkov. Takto sa nám nedávno ozvala pani, ktorá spravuje útulok v Trnave. Raz si k nim prišla po mačiatko mamička s dvoma deťmi z Hlohovca. Keď bola skontrolovať, ako sa zvieratku darí, ostala prekvapená, v akých skromných podmienkach žijú. Zavolala nám. Aktuálne pre nich chystáme koberec a postele.

Keď vás tak počúvam, musí to byť úžasná spätná väzba.
Asi vás sklamem, ale skutočný život je o niečom inom. Realita, to nie je "Modré z neba", kde hrá pekná muzika, blikajú svetielka a žiaria nadšené oči obdarovaného. Títo ľudia sú často biedou a trápením uzavretí natoľko, že už nevládzu ani poďakovať. Ale aj to je pre nás výzvou, lebo cítime, že je dobré aj naďalej sa im venovať. Práve preto motivujeme našich dobrovoľníkov, aby s nimi aj naďalej pracovali. Tu vôbec nejde o žiadne špehovanie, ale o to, aby sme im mohli byť aj naďalej nápomocní.

Podali ste pomocnú ruku už toľkým ľuďom. Ale, čo by ste si naopak, želali vy?
Opravím vás. To nie my, ale ľudia dobrej vôle im pomohli. My zabezpečujeme iba technickú stránku toho všetkého.  A vlastne, s tým súvisí aj moje najväčšie prianie. Viete, ak by sme vyhlásili, že hľadáme núdznych, na druhý deň tu máme zástup z Hlohovca až do Košíc. To by sme už nezvládli a ani to nie je naším cieľom. My sa snažíme nachádzať ľudí s otvorenými očami a srdcom, ktorí sú ochotní pomáhať. Veľa si sľubujeme aj od spolupráce so starostami a správcami farností, ktorú práve rozbiehame v našom okrese. Okrem Hlohovca máme klientov z Trnavy, okolia Piešťan a radi by sme išli ešte ďalej. Plány sú veľké.

Máte prácu, rodinu, záľuby. Asi sa vás mnohí pýtajú, prečo to všetko vlastne robíte?
Často počúvam: „Vieš Miro, ale svet nespasíš!“ Neviem, či je to výčitka na moju adresu alebo ich ospravedlnenie. Myslím, že toto sú veci, o ktorých ľudia neradi počúvajú a nechcú o nich hovoriť. Možno aj niekde v hĺbke cítia, že by mohli a mali pomôcť, ale niečo im v tom bráni. Mnohí sa proste boja pozrieť biede do očí. Samozrejme, nikomu nič nevyčítam. Viem, že každý má svoj život plný vlastných problémov. My nemáme v pláne zachraňovať svet. To, čo robíme, je len obyčajná snaha pomôcť konkrétnemu človeku. Chceme tak napĺňať stály odkaz milosrdného samaritána zo známeho biblického príbehu, ktorý videl núdzu blížneho a bez predsudkov mu pomohol. Doteraz som pracoval na rôznych postoch a v rôznych sférach. Ale až tu som si uvedomil, čo má skutočne zmysel.