Dnes sme šťastní a celý svet nám leží pri nohách. Zajtra sa však môžeme zobudiť do mrazivého rána, ktoré nám šplechne do tváre novú, tvrdú realitu. Život, ten večný špekulant, neraz otočí všetko naruby. Donedávna pevné zdravie sa zmení na bolesť, milujúci človek nám namiesto objatí uštedrí kopance a oáza pokoja, ktorú sme nazývali domovom je zrazu už len cudzou adresou. V tej chvíli, akoby sme prestali existovať a okolitý svet stratil svoje jasné kontúry. Ale ešte sme stále tu, snažíme sa nadýchnuť a kráčať ďalej. Tak, ako sa len dá...

Je sivý daždivý deň a my stojíme pred dverami tunajšieho Útulku sv. Anny. Budova nie je navonok ničím zvláštna, vtedy však ešte netušíme koľko ľudských osudov ukrýva pod svojou strechou. Zazvoníme, čakáme a zvedavo načúvame hlasom, ktoré zatiaľ nepatria nikomu. Otvára nám malé drobné žieňa, pôsobí krehko a zraniteľne ako dieťa. Nesmelo si nás premeria, usmeje sa a vzápätí sa rozbehne do ktorýchsi dverí: „Pani Betka, už sú tu!“ V ústrety nám prichádza sympatická pani s nepopierateľnou charizmou a energiou na rozdávanie. Pani Alžbeta Chrenáková patrí medzi tie vzácne bytosti, pri ktorých máte pocit, že ich poznáte odjakživa. Na stole rozvoniava káva, prisadne si aj pani Oľga Spálová, ktorej už dávno skočila služba, spoločnosť nám robí aj ďalšia zo zamestnankýň pani Marika Michalová.

Útulok sv. Anny pre ženy, dievčatá a deti zriadilo Občianske združenie Pokoj a Dobro (www.pokojadobro.szm.sk),  takmer pred šiestimi rokmi na mieste bývalej fary. Tá sa presťahovala do nových priestorov so želaním pána dekana, aby budova slúžila charitatívnym účelom. Po skúsenostiach z Útulku pre bezdomovcov sa tak otvorila ďalšia možnosť sociálnej pomoci, tentoraz v ústrety ženám, ktoré osud vyhnal na ulicu. Ale práve táto skutočnosť sa niektorým obyvateľom mesta nepáči. „To máte tak, mnohí ľudia náš útulok považujú za akési znesvätenie tohto miesta," konštatuje pani Oľga, „áno, mali sme tu aj alkoholičky, opletačky s políciou, ale nie je pravda, že všetky ženy, čo tu bývajú sú také, záleží od klientely.“ Aj v Svätom písme sa predsa hovorí o pomoci blížnemu v núdzi a práve tí, ktorí padli na samé dno, ju potrebujú najviac. Na druhej strane sa, ale ešte stále nájdu aj ľudia s dobrým srdcom, ktorí sa snažia pomôcť. Nosia do útulku šatstvo, ovocie, jedlo, alebo prispejú finančným darom. Na väčšiu časť výdavkov prispieva VÚC Trnava, klientky si však denne hradia za pobyt 70,- Sk. Podstatná časť prostriedkov sa ale stratí v nevyhnutnej údržbe a opravách samotnej budovy, ktoré nie sú lacnou záležitosťou. Pôvodný zámer, vybudovať útulok pre mladé dievčatá, ktoré opúšťajú bránu detského domova a nemajú kde hlavu skloniť, sa samozrejme časom rozšíril, priestor dostali aj týrané ženy a osamelé mamičky s deťmi. Útulok má kapacitu 17 miest, momentálne tu býva 10 žien a tri deti. „Ale predstavte si," usmieva sa pani Alžbeta, „raz sme tu už mali aj 20 detičiek a zvládli sme to, pomestili sme sa.“

Čím dlhšie počúvame slová, týchto žien, tým viac si uvedomujeme podstatu, ktorá ich deň čo deň zásobuje novou silou rozdávať nádej druhým. Práca, ktorú momentálne v tomto útulku vykonáva päť žien, rozhodne nepatrí medzi tie lukratívne, ale ony sa nesťažujú, nerobia z nej martýrium. Vybrali si túto cestu, lebo cítia, že je to miesto, kde môžu byť prospešné. Vedia, že tu na nich čakajú ľudia – zlomené bytosti, ktoré potrebujú ich pomoc a ony, aby to dokázali musia sa obrniť silou, zásobiť trpezlivosťou a otvoriť srdcom. “Viete," číta naše myšlienky pani Betka, „ja som už raz taká, aj dnes som naletela jednému podvodníkovi, ale radšej naletím aj dvakrát, akoby som raz nepomohla niekomu, kto to potrebuje.“

Počet klientiek je pohyblivý, niektoré odchádzajú, iné prichádzajú, útulky sú vzájomne prepojené a tak sa tu stretnú ženy z rôznych kútov Slovenska. Tou úplne prvou bola Žanetka z Detského domova vo Veľkom Mederi. Deti z týchto zariadení, ktoré prekročia prah dospelosti často nemajú kam ísť, jediné čo vlastnia je pár korún vo vrecku, krásne sny a veľký strach čo s nimi bude. Žanetka sa však ešte ani poriadne nevybalila a stal sa zázrak – v jej vlastnej mame sa ozvalo svedomie a o už o pár dní si ju zobrala domov. Nie každý príbeh však má šťastný koniec, svoje o tom vie aj mamička dvojročnej dcérky – Kamila. Len žena, ktorá prešla podobným peklom vie ako bolí bitka od milovaného partnera pod taktovkou alkoholu. Na tele aj na duši. Ten nekonečný kolotoč, urážky, facky, modriny, ktoré už pudrenka neschová, snaha pochopiť, odpustiť, večné odchody, večné návraty až napokon - nezvratný koniec s nálepkou samota a otázkou kam teraz ísť? Aj Kamila verila, že sa partner zmení. Uvedomovala si, že spoločné bývanie pod jednou strechou so strýkom, ktorý sa rád pozrie na dno pohárika, vzťahu neprospieva. Problém bol aj v tom, že strýkovým „parťákom“ bol práve Kamilin partner, ktorý v opojení alkoholu ukázal aj svoju inú tvár – tvár tyrana. Jedného dňa Kamila zistila, že je tehotná a oni ju vyhodili na ulicu. Svoje dievčatko priviedla na svet v útulku. Keď sa partner dozvedel o malej Marianke v okamihu sa zmenil, bez váhania si ich zobral k sebe a rodina tak stála na prahu nového šťastného života. Rozprávka však mala krátke trvanie – alkohol bol silnejší. Po pol roku tento muž opäť urobil z milovanej družky a matky svojho dieťaťa iba bitú, ponižovanú a ustráchanú obeť. Kamila patrí k ženám, ktoré v seba našli silu odpútať sa od násilníka, teraz však hľadá cestu a riešenie ako zariadiť svoj život ďalej. Útulok sv. Anny sa stal pre ňu prechodnou stanicou na križovatke života a ona napriek tomu, že ju tlak udalostí takmer zlomil, hľadí do budúcnosti s nádejou. Už dávno nelieta v oblakoch, chce si nájsť prácu, aby mohla splácať podnájom v maličkom byte, kde by žila so svojou dcérkou.

Horkú chuť úderu pod pás zakúsila od života aj 64 – ročná pani Irenka. Ešte rok dozadu žila vo svojom bratislavskom byte a keby len nájomné nebolo také vysoké, bola by tam aj so svojimi mačkami nanajvýš spokojná. Všetko sa otočilo, keď sa rozhodla vymeniť svoje bývanie za menšie. Netrvalo dlho a už sa aj ozvali vážni záujemcovia. Ponúknutý byt sa jej páčil, zo trikrát si ho aj bola pozrieť a tak slovo dalo slovo a výmena bola dohodnutá. Dobrý obchod spečatili pohárikom, vtedy podpísali aj všetky potrebné papiere, nuž a keď pani Irenka vytriezvela, nemala nič. Naletela podvodníkom, ktorí ju za pol dňa na to pripravili nie len o strechu nad hlavou, ale aj o všetky veci. Teraz žije v Útulku sv. Anny s mizivou nádejou, že sa raz niečo zmení.

Skúsme sa aspoň na okamih odpútať od našich malicherných problémov a zamyslime sa aj nad tými, ku ktorým sa osud obrátil chrbtom. Nepozerajme sa na nich cez prsty, nie každý padol ku dnu vlastnou vinou. Lúčime sa s obyvateľkami Útulku sv. Anny a vychádzame do všedného dňa. Mesto vonia dažďom, na rušnej ulici míňame desiatky tvárí. Kto z nás môže tušiť, čo mu prinesie nový deň?