Naši predkovia totiž skutočne s prírodou žili, pozorovali ju, ba stali sa jej súčasťou, lebo im dávala oživujúcu silu. Jej každodenným pozorovaním dospeli k nevšedným úvahám, ktoré sa potom dedili z pokolenia na pokolenie ako pranostiky, príslovia, úslovia, porekadlá, hádanky, či piesne... Ľudia sa celé stáročia riadili pranostikami. Boli to také dlhodobé predpovede počasia. „Na svätého Valentína, zima siliť sa počína,“ alebo „Matej ľady láme.“ Podľa nich dokonca roľníci predpovedali úrodu. Počas zimy sa mládež, ale aj dospelí spoločne po večeroch zabávali na priadkach, na ktorých spriadali kúdeľ do vlákien. Z nej potom tkali látku.
Podstatnú časť fašiangov – obdobie medzi Tromi kráľmi a Veľkým pôstom – tvorili zábavy, svadby, sprievody masiek a iné radovánky. Kedysi v starej slovenčine sa viac používalo slovo fašiang v jednotnom čísle. Zimné obdobie našim predkom takto príjemne ponúkalo stráviť čas a nabrať silu pred ťažkou prácou na poli. Pred obdobím pôstu bolo zvykom jesť mastné jedlá ako fánky, šišky, slaninu, klobásu, huspeninu. „Fašiangy sa krátia už sa nenavrátia a dievčatá plačú, že sa nevyskáču.“ Zábava vrcholila počas posledných troch dní. „Na fašiangy výskal v pôste brucho stískal.“ Fašiangová zábava končila v utorok pred Popolcovou stredou, kedy basu zverili hrobárovi. Znamenalo to koniec tancovačkám.
Aj dnes si mladí ľudia radi pripomenú práve tieto staré obyčaje. Popolcovou stredou, tiež sa jej hovorilo škaredá, začína predveľkonočný pôst. Vtedy kňaz poznačí veriacim čelo popolom, ktorý je symbolom očistenia aj budúceho zmŕtvychvstania. V tento deň sa už tradične dodržiava zdržanlivosť od mäsitých jedál. Veľký pôst, ktorý od konca tretieho storočia trvá štyridsať dní, je prípravou na slávenie veľkonočných sviatkov. Počas Veľkého pôstu, ktorý má byť zdrojom pokoja, veriaci otvárajú svoje srdcia Bohu prostredníctvom modlitieb, skutkov milosrdenstva a rôznych cností. Toto obdobie by sme mohli nazvať aj časom zdravej výživy, alebo odriekania sa fajčenia, alkoholu, či iných nemiernosti a škodlivých závislostí. Jednoducho zriekanie sa konzumného spôsobu života. No tu nestačia len vonkajšie prejavy. To najdôležitejšie by sa malo udiať v srdci človeka, a preto svoj čas by mali ľudia viac zamerať na duchovný život... Vypočuť toho, komu je ťažko a potrebuje sa vyžalovať, byť oporou slabším, vyhýbať sa egoistickému správaniu. Pretože práve v predveľkonočnom období má každý z nás jedinečnú možnosť lepšie spoznať ľudí okolo seba, vcítiť sa do problémov. Riadiť sa dobrom. Naše správanie je totiž zrkadlom našej mysle aj srdca. A zároveň by malo byť aj príkladom pre naše deti.
Ilustračné foto: Zo zbierok Vlastivedného múzea v Hlohovci
