Prechádzam sa po neveľkom ateliéri, ktorý je súčasťou jedného hlohovského bytu. Stenu pokrýva množstvo obrazov, medzi ktorými dominuje grafika. Na pracovnom stole je pripravená hustá čierna farba, čerstvo dorobený linoryt akejsi krajinky a samozrejme dôležitý nástroj umelca – grafický lis. Zrak mi padne na bohatú knižnicu. Je to malé kráľovstvo človeka, ktorý na to, aby každý svoj deň naplnil šťastím a spokojnosťou potrebuje neustále čosi tvoriť. Celý život bol plný neuhasínajúcej chuti a energie prinášať radosť do života sebe aj druhým. Ako niekdajší aktívny športovec, obetavý zamestnanec dnes už najväčšieho farmaceutického závodu na Slovensku aj nadšený divadelník. V súčasnosti, zanietený zberateľ exlibrisov, zakladateľ a porotca medzinárodnej výtvarnej súťaže pre deti v tvorbe knižnej značky, ale najmä výtvarník telom aj dušou. Jeho tvorbu už obdivovali v mnohých kútoch sveta. Momentálne svoje rozsiahle grafické dielo pod názvom Oči duše vystavuje aj v Hlohovci. Dnes osemdesiatšesťročný čerstvý laureát Ceny Trnavského samosprávneho kraja za zásluhy a jeho rozvoj - pán Viktor Chrenko.

Kam siahajú vaše korene a kto rozhodujúcou mierou ovplyvnil smerovanie, ktorým sa uberal  váš život?

Ja som rodák spod Tatier. Takmer do konca druhej svetovej vojny sme bývali v Matejovciach pri Poprade. Bola to dedina, kde v tom čase Slováci tvorili možno len desatinu obyvateľstva. V prevažnej miere ju obývali Maďari a Nemci. Bol som najstarší z troch súrodencov. Bývali sme v služobnom železničiarskom byte, lebo otec bol prednostom tunajšej stanice. Keďže nás Slovákov bolo pomenej, o to viac sme sa snažili držať pokope. Hrávali sme s bratom divadlo a mali sme aj vlastnú kolkáreň, kde sa organizovali turnaje. Moja mamička bola zakladateľkou miestneho spolku žien. Hlbší záujem o výtvarnú tvorbu vo mne prebudil profesor kreslenia na Gymnáziu v Kežmarku. Ako jediný zo študentov som mal to vzácne privilégium navštevovať ho v kabinete a pozorovať ponad plece ako maľuje akvarely. V tom čase sme vydávali aj vlastný školský časopis Tatran, kde som pôsobil ako ilustrátor. Profesor kreslenia bol aj človekom, ktorý mi ako prvý predstavil exlibris. Tak ako všetci chlapci v mojom veku aj ja som vtedy čítal „Mayovky“. A práve Winnetou, ktorý vtedy vychádzal na pokračovanie, bol knižkou, do ktorej som vytvoril svoj prvý exlibris. Tieto knihy však zhoreli...

Zhoreli? Čo sa vlastne vtedy prihodilo? Má to nejaký súvis s tým, že dnes bývate v Hlohovci?

Ako som už spomínal, otec bol prednostom stanice. Počas vojny raz prišli za ním Nemci, aby tabuľu nad stanicou vymenil za nemecký nápis. Otec odmietol. Onedlho prišiel list s hákovým krížom, ktorý hovoril o tom, že otec nie je otvorený spolupráci... List som samozrejme neskôr spálil. Viete, keby ho neskôr náhodou našli Rusi a uvideli na ňom fašistický symbol, mohli by ho považovať za zradcu... Boli to ťažké časy, ktoré neobišli ani našu rodinu. Ten najťažší úder prišiel na sklonku vojny. Pod stanicu nám dali bombu a my sme vyhoreli. Na sánkach sme zachraňovali čo sa dalo. Popolom vtedy ľahli aj moje vzácne knižky. Keďže sme nemali strechu nad hlavou a otec zo dňa na deň prišiel o svoje pôsobisko, preložili ho do Piešťan. Dostali sme symbolické odškodné a služobný byt. Priznám sa, že som si dlho nevedel zvyknúť. A vlastne, doteraz som si úplne nezvykol. Chýbali mi Tatry aj ľudia, ktorých mentalita, tam pod horami, bola akási srdečnejšie, zovretejšia. Viac si dopriali, menej závideli... Ale, aby som pokračoval. Prišla vojenčina a keďže som vtedy aktívne hrával hokej aj futbal, reprezentoval som armádnych športovcov. V tom čase išla moja výtvarná záľuba tak trochu bokom. Keďže otec mal rád uniformy, chcel mať zo mňa dôstojníka. Mňa však kariéra profesionálneho vojaka nelákala a vybral som si to, čo mi bolo blízke odjakživa. Vyštudoval som za knihovníka. Raz mi padol zrak na inzerát v novinách. Slovakofarma v Hlohovci hľadala zamestnancov. Verili by ste, že tento podnik začínal s päťdesiatimi ľuďmi?

A tak ste začali bývať v Hlohovci. Ako si spomínate na svoje prvé roky v tomto meste?

Písali sa vtedy päťdesiate roky a ja som bol na vrchole svojich síl, s obrovskou chuťou a entuziazmom niečo robiť. Do Hlohovca som sa presťahoval už so svojou ženou Vierkou, ktorá taktiež pochádzala zo železničiarskej rodiny. V závode som mal na starosti oddelenie, ktoré zbieralo informácie z odborných publikácií z celého sveta z oblasti chémie, najmä farmácie. Tie boli dôležitým podkladom pre ďalší rozvoj nových liečiv. Počas tridsaťročného pôsobenia sa pracovníkom môjho oddelenia podarilo zozbierať jeden a pol milióna vedeckých údajov. Keďže som stále fušoval aj do výtvarného remesla, mrzelo ma, že Slovakofarma nemá svoju ochrannú značku. Za jednu noc som vtedy vytvoril logo - symbol makovice, ktorý potom závod používal dlhé roky. Popri práci som pôsobil aj ako predseda závodného klubu, ktorý bol toho času jeden z najlepších a najväčších na Slovensku. Fungovalo v ňom množstvo záujmových krúžkov. Vlastivedný, astronomický, výtvarný... Šestnásť rokov sme hrávali ochotnícke divadlo. S každou hrou sme vtedy urobili aj pätnásť – dvadsať zájazdov. Keď nebolo v ktorejsi dedine kde hrať, položili sme dosky na sudy od piva a predstavenie sa konalo priamo pod šírym nebom za stodolou... V repertoári sme mali okrem slovenských klasikov aj Čechova alebo Moliera. Raz som bol dokonca u vrchnosti „na koberčeku“, že nehráme sovietskych autorov. Keď mi vedenie zrušilo výtvarný krúžok, pretože ho nepovažovalo za „masovú činnosť“, zriadil som si ateliér priamo u mňa doma...

Prečo vám z toho veľkého množstva výtvarných techník učarovala práve grafika? Vo vašej tvorbe dominuje najmä exlibris.

Viete, ja hovorím tak. Na svete existujú tri zázraky. Tým prvým bola reč, druhý písmo a ten tretí zázrak je kniha. Exlibris ako knižná značka je pocta, ktorú vzdáva jej majiteľ tomu, kto ju napísal, ilustroval, zviazal a vytlačil... Sú to také oči do duše knihy. Keď sa povie exlibris, mnohí si myslia, že je to nejaká pijatika. Ja však môžem čestne prehlásiť, že osobne som exlibrisom už dlhé roky opitý. V mladosti som si vyskúšal aj olejomaľbu, temperu, pastel alebo akvarel. Grafik však v podstate pracuje iba s dvoma farbami. S čiernou a bielou. A len pomocou nich musí dokázať vyjadriť priestorovosť, predmetovosť aj hĺbku. Najčastejšie sa venujem linorytu, linorezu, leptu a využívam aj kombinované techniky. Každý jeden exlibris vzniká pre konkrétneho človeka, preto by mal o jeho majiteľovi čo najviac vypovedať. O jeho práci, koníčkoch, túžbach aj o snoch... Za svoj život som ich vytvoril takmer štyristo. Veď mi aj mnohí hovoria, čo si už nedám pokoj. Ale ja proste nedokážem sedieť len tak. Okrem tvorby sa dlhé roky venujem aj zberateľstvu. Vo svojej zbierke mám niekoľko tisíc exlibrisov. Keď mi je smutno na duši, tak si v tých albumoch zalistujem a všetko zlé sa zrazu vytratí. Teoretické znalosti v tejto oblasti zbieram aj prostredníctvom členstva v rôznych združeniach a spolkoch. Zaujímam sa aj o historický exlibris. Obdivujem najmä jeho zakladateľa, nemeckého umelca z prelomu pätnásteho a šestnásteho storočia, Albrechta Dürera. Vytvoril som kópiu exlibrisu rodu Erdödyovcov a podarilo sa mi zreštaurovať aj historické grafiky z tunajšieho františkánskeho kláštora. Je mi veľmi ľúto, že exlibrisu sa u nás nevenuje taká pozornosť, akú by si zasluhoval. Svojím rozmerom síce nepatrí medzi veľkoplošné diela, ale spôsobom spracovania, obsahom a poslaním má však naozaj vzácnu hodnotu. Aj preto som pred rokmi oslovil miestnu knižnicu s nápadom usporiadať medzinárodnú výtvarnú súťaž pre deti v tvorbe knižnej značky. Doteraz v nej pôsobím ako predseda odbornej poroty a vediem tvorivú dielňu. Tento rok sa uskutoční v poradí už jej dvanásty ročník. Ak sa medzi nimi nájdu takí, ktorí budú moje snaženie nasledovať, budem veľmi šťastný. Exlibris je totiž naozaj niečo viac. Dürer raz výstižne povedal, že je to niečo, čo umelec vytvára nielen pre seba, ale aj pre priateľov: „Sibi et amicis“.