Z dejín ľudovej kultúry vieme, že naši predkovia, ktorí boli spätí so zemou viac ako my, teda prírodu aj viac pozorovali a poznali, sa celé stáročia riadili pranostikami. Tie sa potom dedili z pokolenia na pokolenie. Dnes by sme mohli povedať, že to boli také dlhodobé predpovede počasia. Či boli pravdivé? Občas áno, občas nie. Pranostiky vyjadrujúce lásku a úctu k prírode nám ale mnoho povedia o živote a zvykoch Slovákov.
Spolu s prísloviami, porekadlami a úsloviami či hádankami patria do pokladnice ľudovej slovesnosti. Osvetový pracovník a spisovateľ Juraj Fándly napísal knihu Piľní domajší a poľní hospodár, v ktorej hovorí o skúsenostiach roľníkov, no nezabúda v nej ani na pranostiky. S pranostikami sa však náš roľník stretával predovšetkým v kalendároch. Ich rozmach začal v 19. storočí. Už Juraj Palkovič vo svojom kalendári píše o zvykoch slovenských dedín. Slovenskí gazdovia považovali deň svätého Juraja (24. apríl) za dôležitý medzník medzi zimou a letom a vytvorili si aj úslovie: Do Ďura nerastie nič, aj keby to ťahal zo zeme kliešťami, po Ďurovi ide všetko von aj keby to kladivom zatĺkal. Patrila tu aj povera o tom, že kto našiel pred Ďurom ďatelinový štvorlístok, ten mal šťastie po celý rok.
Osobitné miesto v našom zvykosloví mali veľkonočné zvyky. Formovali ich celé generácie ľudí. Riadili sa pri tom dobrom a múdrosťou. Typické veľkonočné zvyky – oblievanie vodou, šibanie prútikmi či maľovanie veľkonočných vajíčok - nemajú kresťanský pôvod. Pripomínajú nám však radostné obdobia v upracovanom živote Slovákov. Migrácia obyvateľstva (a nielen ona) má za následok, že rôzne prvky zdedených veľkonočných tradícií si naše regióny navzájom preberali. A tak nie zriedka na uliciach slovenských miest, mestečiek a už aj dedín možno vidieť na Veľkonočný pondelok zároveň šibačov aj polievačov. Ba i podarený obrázok chlapcov, ktorí majú vodné delo v jednej ruke a vŕbový korbáč v druhej. Vŕba bola kedysi uctievaná pre svoju životaschopnosť. A na Veľkú noc sa verilo, že jej životodarná sila prejde na práve vyšibanú ženu. Preto sa z nej robili veľkonočné korbáče, no taktiež jej kvitnúce ratolesti – bahniatka sa nosili a dodnes nosia na Kvetnú nedeľu na posvätenie do kostola. Pre nás sú bahniatka symbolom života. Bahniatka – bažičky...Ich až maznavý názov súvisí s názvom rodiacej sa jari, kvetov, mláďat... Jednoducho nového života na Zemi. Dievčatá sa na šibačku, rovnako ako na oblievačku, tešili. Ba verilo sa, že nevyšibané či nevykúpané dievča môže stratiť svoju krásu. Hovorí sa: „Čím väčší šibák, tým väčšia česť.“ Podobne to bolo aj s oblievaním.
Dnes je to však trochu ináč. A práve veľkonočné „tradície“ sa môžu zmeniť na nie práve príjemný zážitok týchto prekrásnych sviatkov. Len tí múdrejší kúpači sa často uspokoja s hrnčekom vody z vodovodu. Iným sú potrebné vedrá či blízky potok. A tak sa životodarná sila veľkonočnej vody, v ktorú verili naši predkovia, mnohokrát zmení na nepríjemné nachladenie s ešte nepríjemnejšími dôsledkami. Nie v jednej žene ostane odpor k tomuto často “šialenému oblievaniu.“ Odmenou kúpačom či šibačom bola kedysi kraslica. Vyčarili ju dievčence, ktoré rôznymi technikami - maľovaním, zdobením – chceli ňou osláviť dar života. Aj veľkonočné sviatky podliehajú móde. Dnes sa chlapci obdarúvajú skôr čokoládovými symbolmi jari či peniazmi – tí menší. A nejakým tým pohostením zase starší mládenci. Práve tu dospelým akoby chýbal múdry úsudok (zdedený zdravý sedliacky rozum). Až príliš často sa stáva, že 14-15 ročnú mládež ponúkajú v domácnostiach alkoholom. Hneď si nájdu pre svoj skutok aj ospravedlnenie: „Veď sú už veľkí..., veď je to len raz..., na Veľkú noc sa to patrí... aj iní to tak robia, tak prečo nie my.“ Pritom si ani neuvedomujúc, že práve takouto neuváženosťou až nemúdrosťou sa podpisujú pod nejednu tragédiu mladého človeka.
A tak si navzájom zaželajme príjemné sviatky, v ktorých nebude chýbať zdedená krása slovenských tradícií ani múdrosť, dobro a žičlivosť dnešných dní.
