Obraciame prvý list v kalendári. Začiatok roka je čas, kedy si dávame predsavzatia a zvykneme si niečo priať. V hlave nám víria otázky. Aký bude? Čo nám prinesie? Skutočné odpovede nám však dá iba čas. Zaujímalo nás aké sny, túžby a očakávania majú naši rómski spoluobčania. A tak sme jedného januárového dňa navštívili rodinu Biháryovcov a Rafaelovcov, ktorí v dobrom aj zlom zdieľajú spoločný dvor na ulici M.R.Štefánika 65.

Dokorán otvorená brána, ktorá rozhodne pamätá aj lepšie časy, ponúka tak trochu rozpačitý obraz. Pomerne rozľahlé priestranstvo je len akousi voľnou improvizáciou na tému vydláždený dvor. Z oboch strán ho lemujú obytné, otázne však je či aj obývateľné, priestory. Opadávajúca omietka a chatrná strecha zúfalo volajú o pomoc. Dvor uzatvára akási pozliepaná šopa, ktorá okrem expozície možných aj nemožných vecí zjavne slúži aj na sušenie prádla. V strede tohto smutného obrazu dominuje pestrý vozový park. České evidenčné čísla však pravdepodobne nesvedčia o tom, že by tu dnes bola návšteva spoza hraníc...

Za oknami sa svieti. Zaklopeme a vzápätí už sedíme vo vyhriatej kuchyni u Biháryovcov, ktorí nás bez váhania pozývajú dnu. Príbytok bez kúpeľne, pozostávajúci z dvoch izieb a kuchyne je veľmi skromný, ale početná rodinka tu má pomerne čisto. Okolo pobehujú deti, malý René s neskrývaným nadšením pózuje pred naším objektívom. Slova sa zanietene ujíma 32 – ročná Mária, rozvedená matka dvoch detí, ktorá sa takto pasuje za hovorkyňu celej komunity. Dozvedáme sa, že  priestory patria mestu, ktoré ich údajne prenajíma za 238 korún ročne. Momentálne ich obývajú tri rodiny, čo je dokopy asi tridsať ľudí. O byt, v ktorom sa práve nachádzame sa delí dvanásť členov domácnosti. Sú to odrastené deti Boženy Biháryovej, ich manželia, manželky, družky a samozrejme ich ratolesti. Všetci žijú iba zo sociálnej podpory, ktorá ani zďaleka nepokrýva ich životné náklady.

Pani Božena nám ukazuje svoj ZŤP prekaz, ktorý svedčí o tom, že vzhľadom na veľmi ťažký zdravotný stav by snáď mala poberať invalidný dôchodok. Posudkový lekár však rozhodol inak a tak pani s chronickými kŕčovými žilami a ťažko chorým srdcom žije z necelých šesťsto korún na mesiac. Čo však ostatní, zdraví a mladí členovia rodiny? Svorne tvrdia, že by sa zamestnali radi, ale ako cigáni tu vraj nemajú šancu. Zbabelá výhovorka, či holý fakt? Večne začarovaný kruh. „Ják je to možný, že žijeme takto?“, pýtajú sa so zlosťou v hlase aj s výčitkou v očiach. Tvrdia, že elektrinu aj plyn si dali zaviesť z toho, čo nasporili zo sociálnych dávok. Radi by si zrenovovali strechu aj dvor. K takémuto kroku by však potrebovali finančný príspevok. Pri našej nesmelej otázke, či by boli ochotní aj sami priložiť ruku k dielu, zborovo odpovedajú – áno. Jednoznačne by však privítali, keby dostali byty.

V podobnom duchu  sa nesie aj naša druhá návšteva u susedov naproti. Manželia Eva a Ladislav Rafaelovci, obývajú spolu so svojimi troma deťmi neveľkú izbu, ktorú im poskytol Evin strýko. Tento pán, trvalo pripútaný na lôžko v druhej časti bytu,  je odkázaný na nepretržitú zdravotnú starostlivosť svojej opatrovateľky. Eva je na materskej dovolenke s najmladšou Ketrinkou a Ladislav práve nedávno prišiel o prácu. Na našu otázku, čo bolo dôvodom jeho prepustenia, však konkrétnu odpoveď nedostaneme. Ladislav spolu s Evou však tvrdia, že by sa radi zamestnali kdekoľvek a neváhali by za prácou ani dochádzať. Situácia rodiny je sťažená aj vážnym mentálnym postihnutím ich najstaršieho syna Jozefa.

Novoročné sny, túžby a očakávania našich rómskych spoluobčanov nie sú teda ani tento rok ničím prekvapivé, niekto by mohol povedať, priam prozaické. Strecha nad hlavou a práca.  Možno sa raz sľuby na oboch stranách brehu premenia aj na konštruktívne riešenia. To, že pred problémom zatvárame oči ešte neznamená, že neexistuje. To, že sa neustále sťažujeme a niečo pýtame ešte neznamená, že to dostaneme len tak.

Zostrih rozhovoru: