Začiatkom tohto roka sme vám na stránkach nášho Magazínu priniesli článok, ktorý rozprával o živote dvoch rómskych rodín žijúcich na Štefánikovej ulici v Hlohovci. Biháryovci a Rafaelovci tu obývajú priestory, ktoré im prenajíma mesto. Napriek tomu, že dom aj dvor pôsobili dosť zanedbane a rodiny nemali žiadnu kúpeľňu, mali k dispozícii štandard pozostávajúci z pitnej vody, kanalizácie, elektriny aj plynu. Žiadny z nich toho času nikde nepracoval a jediný oficiálny zdroj príjmu domácnosti tvorili iba ich sociálne dávky. Svorne tvrdili, keby sa dalo, určite by sa zamestnali, ale ich najväčšou a nie príliš skromnou túžbou boli samozrejme byty.
Na ostatom zasadnutí Mestského zastupiteľstva 26. októbra zaznel medzi interpeláciami aj problém, ktorý predstavuje katastrofálna životná situácia Rómov obývajúcich objekt na Školskej ulici č. 178 v mestskej časti Šulekovo. Zaujímalo nás, čo prednesené tvrdenia obnášajú v skutočnosti a tak sme sa rozhodli navštíviť túto adresu sami.
Cigánsky dom, ako ho miestni odjakživa nazývajú, je pomerne rozľahlý objekt situovaný tak, že z troch svojich strán vytvára polouzatvorený dvor. Podľa informácií zaznamenaných v Pamätnej knihe obce Bereksek sa dozvedáme, že objekt dala v roku 1938 postaviť obec pre tunajších cigánov: „Behom roku bol dobudovaný obecný chudobinec, nazvaný v obci „Cigánsky dom“, ktorý obec vybudovala pre 8 cigánskych rodín, ktorým boly domy v okolí obecnej ľud. školy sbúrané, ako nevkusné a nevhodné pre obývanie. Náklad na tento dom činil Kč 125 000.-. Podľa mienky väčšiny obce táto budova bola úplne zbytočná a len vyhodením peňazí obce.“ Od roku 1980 sa obec Šulekovo stala jednou z mestských častí Hlohovca.
Našimi sprievodcami sa stávajú Ivan a Eva Danišovci. Sú zhovorčiví a správajú sa kultivovane a úctivo. Je obyčajné dopoludnie všedného dňa a na dvore je ticho a kľud. Deti sú v škole, dospelí v práci. Dozvedáme sa, že tu momentálne býva šesť rómskych rodín, čo vcelku predstavuje 35 ľudí. 35 ľudí, ktorí tu prežívajú doslova v neuveriteľných a bez preháňania aj životu nebezpečných podmienkach.
Najväčším problémom tunajších obyvateľov je určite fakt, že postrádajú akýkoľvek zdroj vody. Umývanie, pranie, varenie, jednoducho elementárne ľudské činnosti sa tak pre nich stávajú každodennou záťažou a traumou. My iba otočíme kohútik, oni prosia o vodu susedov. Našťastie, tí im zatiaľ vychádzajú v ústrety. Ivan Daniš tvrdí, že prejavenú ochotu sa snaží na revevanš príležitostne splatiť susedskou výpomocou. A tak si Herákovci, Lakatošovci, Danišovci a Stojkovci denno - denne robia zásoby vody vo vedrách a hrncoch. Tu sa však problém nekončí, ba naopak.
Na prirodzené potreby slúžia tunajším latríny. Pohľad na roky nečistené priestory v nás otvára úvahy priamo súvisiace s únosnou mierou ľudskej dôstojnosti. Fekálie už pretekajú na povrch, vzduchom sa šíri ostrý, nepríjemný zápach, pravidelne tu vídavať potkany. Nie je potrebné širšie rozvíjať, že nevábivé miesto sa stáva živnou pôdou aj pre infekcie a rozmanité choroby. Údajne sa už tunajší niekoľkokrát pokúšali na ich prečistenie vybaviť fekálne vozidlo, vzhľadom na daný stav a riziko upchatia čerpacieho zariadenia však nikto nechce na Školskú 178 prísť. Len veľmi ťažko sa nám darí predstaviť, ako v takýchto podmienkach môžu vyrastať deti.
Pomaly prechádzame do vnútornej časti dvora. Naskytá sa nám klasický pohľad na všadeprítomné sušiace sa prádlo, ale vidíme tu aj rozmanité kusy obstarožného nábytku, epedy, vane, vedrá, stavebný materiál a hory drevených paliet, ktoré, ako sa neskôr dozvedáme, slúžia domácim ako cenovo dostupné kurivo. Objekt je už na pohľad vo veľmi zlom technickom stave, o čom vypovedá nielen poškodená omietka a murivo, ale predovšetkým labilný stav komínov a najmä strechy. Apropo, k zrúteniu strechy už v tejto budove došlo zhruba pred šiestimi rokmi. Jej pád spôsobil aj poškodenie drôtov elektrického vedenia v jednej z častí tohto objektu. Dotknutej rodine Herákovcov poskytlo mesto na niekoľko mesiacov náhradné ubytovanie, ale po čase vrátili rodinu opäť na pôvodné miesto.
Pani Mária Heráková mala záujem vzniknutú situáciu riešiť. Nevyhnutnou podmienkou zavedenia elektriny je aj revízna správa. Avšak vzhľadom na to, že pani Heráková nefiguruje na liste vlastníctva a nikto s ňu neuzavrel ani žiadnu nájomnú zmluvu, nemala sa na koho obrátiť. K vystaveniu revíznej správy teda nedošlo a Herákovci dodnes svietia sviečkou.
Podľa údajov v katastri nehnuteľností sa však pod príslušným číslom žiadny objekt nenachádza. Na základe informácií, ktoré nám poskytla poslankyňa za 7. volebný obvod (Šulekovo) – Silvia Rybnikárová, figuruje ako nájomca objektu Mesto Hlohovec. Na tejto adrese je doteraz uzatvorená iba jedna nájomná zmluva. Herákovci, Danišovci a Lakatošovci tu majú nahlásený len trvalý pobyt. Na to, aby občan trvalý pobyt získal, musí zo zákona splniť určité náležitosti. Je to predovšetkým preukázanie vlastníckeho, alebo spoluvlastníckeho vzťahu k nehnuteľnosti, resp. povolenie vlastníka alebo nájomcu pre trvalý pobyt.
Kam až musí celá situácia zájsť, aby sa veci naozaj začali riešiť? Títo ľudia majú záujem participovať na riešení problémov, len ťažko sa však pohnú z miesta, pokiaľ sa tu neusporiadajú nájomné vzťahy. Obyvatelia zo Školskej ulice sa nevedia ubrániť pocitu, že v porovnaní s Rómami v meste stoja na pokraji záujmov. Ako sami hovoria: „Cigáň za cigáňa nemôže. A ľudia sme rôzni“. Prevažná väčšina z nich pracuje, syn Evy Danišovej zanedlho dostane vysokoškolský diplom. Nie sú to ľudia, ktorí by boli „na nože“ so svojím okolím a vyhýbajú sa konfliktom. Bolo by namieste urobiť maximum preto, aby mesto v konečnom dôsledku opäť nemuselo hľadať náhradné ubytovanie, tentoraz však pre 35 ľudí.
